Pred tromi rokmi sme prvýkrát vstúpili do európskych pohárov FIBA a odohrali v nich fantastické zápasy. Ako nováčik medzi pohárovými stálicami sme boli malou šťukou vo veľkom rybníku. V našej premiérovej kvalifikácii Ligy Majstrov sme postúpili do finále, kde sme si to rozdali s veľkou Malagou a nespravili sme si hanbu. Vo Fiba Europe Cup sme postúpili zo základnej skupiny po hektickom víťazstve nad Opavou a v druhej fáze nechýbalo veľa, aby sme sa dostali do najlepšej osmičky. Bola to skvelá pohárová sezóna nováčika, po ktorej som napísal blog s výstižným a všetko hovoriacim názvom: „Tam kde sme, nie je ešte cieľ“. Boli sme motivovaní, posúvať klub vo všetkých oblastiach stále ďalej.
Po zlatom hattricku v lige a treťom roku v Európe, si dovolím napísať druhý diel tohto príbehu, ktorého názov ostane rovnaký.
Bolo len niečo pol hodinu po stredajšom zápase v Burse a ja som sedel v polomokrej košeli od svoju potu a potu vystískaných hráčov, v takmer už vyprázdnenej aréne. Nasával som posledné kvapky jej špecifickej atmosféry. Ešte stále som mal poriadne zvýšený tep a rozdýchaval som, čo sa v ten večer stalo. Bol som totálne nabitý adrenalínom a emóciami, ktoré predtým dve hodiny vkuse do mňa prúdili a ukladali sa vo mne. Nebudem klamať, slzy som mal na krajíčku a len s veľkým sebazaprením som dokázal niečo povedať chvíľu predtým do kamery. V hlave mi behalo milión rôznych myšlienok. Premietal som si, ako som posledné roky sledoval v telke, alebo cez net zápasy z tejto arény. Ako ťažko sa tu hralo a vyhrávalo každému európskemu tímu. A teraz sme túto pevnosť dokázali dobiť my!
Pevnosť, v ktorej pred pár dňami padol hviezdny Bahcesehir, klub s rozpočtom okolo 10 miliónov Eur, dobili dnes večer naše malé Levice. Pevnosť, v ktorej takmer 5 tisíc fanúšikov dokázalo vytvoriť atmošku, ktorú by som doprial naživo zažiť každému jednému fanúšikovi basketbalu. Tých pár, ktorí tam boli, určite potvrdia. Už pri predstavovaní nášho tímu celá hala pískala a bučala, rovnako tak pískala pri každom našom útoku. Nás ten ohlušujúci piskot ale nezastrašil. Vyburcoval nás k výkonu na hranici našich možností a možno aj trochu nad ním.
To, ako sme so sebavedomo a dobre hrajúcim domácim tímom, dokázali aj napriek ťažkému úvodu držať krok, to ako sme mu po prestávke zasadili knock-out, z ktorého stratil tú istotu, dostal sa pod tlak a začal míňať strely, bolo famózne. To ako sme ustáli ten obrovský tlak tribún dýchajúcim hráčom na chrbát a tiež chybujúcich rozhodcov, to bolo niečo neuveriteľné a len ťažko opísateľné slovami. To proste treba zažiť. Neskutočne pripravený tím našimi trénermi, neuveriteľný Ty Nichols, muž z inej basketbalovej planéty, sebavedomý kapitán David Abrhám a takto by som mohol menovať do radu všetkých.
Rozmýšľal som nad tým, kde ten náš výsledkový cieľ môže reálne byť. Verte mi, je veľmi náročné v našich podmienkach prekračovať rok čo rok vysoko nastavenú latku a posúvať klub ešte ďalej. Je to náročné, ale aj krásne. Rovnako je náročné zvládať úlohu favorita v lige a tiež stále benjamínka v Európe, aj keď myslím, že po tejto sezóne už túto pozíciu benjamínka definitívne opustíme. Urobili sme v Európe dva senzačné výsledky, ktoré nám nik nezoberie. Ani nepostup zo skupiny, ani hlúpy systém pri nasadzovaní tímov, ani tie družstvá, ktoré posledné kolá vypustili a zahatali nám tým postup. Nik. Sami sme si dokázali vybudovať v Európe rešpekt, o ktorý určite nebudeme chcieť prísť.
S vedením Bursy sme nadviazali ozaj priateľský vzťah. My sme pohostili v Leviciach ich, oni nám ukázali kus ich fantastickej gastronómie v Burse. Bol to skvelý zážitok. Keď sme s nimi sedeli a otvorene diskutovali o baskete, keď sme počuli čísla s akými pracujú, koľko peňazí majú z federácie, koľko od partnerov, koľko platia hráčom a za čo ich dokážu aj predať, uvedomili sme si, aké je ťažké konkurovať tomu a koľko šťastia (umenia) a zhody náhod potrebujeme na to, aby sme im dokázali vzdorovať. Ten rozdiel je priepastný. V lete chystaná reorganizácia európskych súťaží, prinesie do nej ešte viac ekonomicko, aj basketbalovo silný tímov. Na jednej strane je to skvelé, na tej druhej dúfame aj v to, že sa zlepší aj finančná politika súťaže, ktorá degraduje jej basketbalovú kvalitu.
Tam kde sme, nie je ešte cieľ. Stále snívame a stále máme chuť bojovať proti veľkým klubom v Európe. Za posledné obdobie sme spravili kus roboty s infraštruktúrou a máme v nej aj ďalšie veľké plány (aj napriek tomu, že je naša Haleon aréna tak vyťažená, že v nej pomaly viac nebudeme, ako budeme). Teraz sa tešíme na derby proti Komárnu a potom sa opäť pustíme do práce, aby sme klub dokázali ekonomicky posunúť ešte na vyšší stupienok. Len tak budeme vedieť pri kope šťastia zopakovať tak fantastické výsledky v Európe, ako sa nám podarili tento rok.
Na množstve správ, telefonátov a gratulácií sme cítili, akú veľkú radosť a víťaznú emóciu sme priniesli ľuďom nielen v Leviciach, ale na celom Slovensku. Priniesli sme im hrdosť na svoj klub a na malé mesto v srdci Európy, ktoré dokázalo zaskočiť väčších, silnejších a skúsenejších protivníkov. Bolo to fakt silné a dojemné. A to je presne to, prečo to celé robíme a dávame tomu všetko.
Vďaka všetkým, ktorí sa podieľajú na tom a pomáhajú tomu, že túto dobu Patriotov môžeme teraz žiť.
Ladislav Garaj
