Je síce reprezentantom Luxemburska, ale mnohých prekvapí, ako plynule po slovensky rozpráva. Ben Kovac si pochvaľuje príchod na Slovensko a do Levíc, hrá európsku súťaž a je blízko rodiny. Ako zatiaľ hodnotí sezónu a prečo má taký vzťah k armáde, aj to sa dozviete v rozhovore s 22-ročným basketbalistom.  

– Čakal si niekedy, že ako Luxemburčan so slovenským pasom, si niekedy zahráš na Slovensku?

„Myslel som si, že si niekedy na Slovensku zahrám. V mojom prvom roku, keď som išiel hrať profesionálne basketbal, tak to bola jedna z možností. Bol som v kontakte s už nebohým Stanislavom ‚Kilym‚ Kropilákom, ale napokon to nevyšlo, lebo som bol ešte nováčikom. V hlave mi to však zostalo, chcel som hrať v krajine, ktorej kultúru poznám a nemusím sa nejako adaptovať. Kedysi som bol v kontakte aj so Spišskou Novou Vsou. Zrealizovať sa to podarilo až teraz, s Levicami. Nebol som si istý, kedy sa niečo takéto stane, ale bol som si istý, že sa to podarí. Konečne to vyšlo.“

– Aké je to vôbec hrať vo svojom druhom domove a v krajine, ktorú veľmi dobre poznáš?

„Je to super hrať takto doma, môže ťa prísť v podstate všade pozrieť rodina. V Luxembursku mám menej príbuzných, viac ich je tu, na Slovensku. Je to lepšie byť v užšom kontakte s babkou, dedkom, bratancom, sesternicami. Teším sa z toho. Je to niečo iné, nie som na to ešte tak zvyknutý, že mám takto blízko rodinu. Za posledných 5 rokov som bol len raz na Slovensku. Síce som sa tu nenarodil, ale cítim sa tu doma. Rozprávam po slovensky, takže je to príjemný pocit tu byť.“

– Síce si legionár, ale odpadla ti jazyková a kultúrna bariéra. Máš čas aj trochu viac spoznávať Slovensko?

„Keď som bol mladší, tak som mal viac času spoznávať Slovensko. Keď máme voľno, tak sa snažím ísť niekam. Kvôli tomu, že hráme Európsky pohár FIBA a ligu, tak to nie jednoduché. Teší ma, že nemám žiadnu bariéru, viac môžem spoznávať život Slovákov a ľahšie sa mi adaptovalo. Snažím sa pomáhať napríklad spoluhráčom alebo miestnym ľuďom, keď nevedia dobre anglicky atď.“

– Skús vlastne priblížiť čitateľom, ako to je s tebou, prečo vieš tak dobre slovensky a prečo si tu vlastne ako doma?

„Rodičia sú basketbalisti – otec zo Spišskej Novej Vsi, mama z Košíc. V 80. rokoch prišla mama ako profesionálka do Luxemburska. Dana Kováčová mi v roku 2012 zomrela na rakovinu, je to pre mňa veľká motivácia, aby som každý deň bojoval. Ona je vo veľkej miere dôvodom, prečo som tým hráčom, ktorým teraz som. Mám luxemburskú a tiež slovenskú národnosť. Mám to tu ako prvý domov.“

– Je to pre teba prvé angažmán mimo Beneluxu, čo hovoríš zatiaľ na túto zmenu a pôsobenie v Leviciach?

„Je to prvý angažmán mimo BNXT ligy a som s ním spokojný. Treba povedať, že som pozitívne prekvapený. Liga tu je dobrá, síce je tu len 8 tímov, ale kvalitná úroveň. Teší ma byť nielen súčasťou ligy, ale hlavne Levíc. Bola to moja najlepšia voľba, prišiel som do profesionálneho klubu a tímu. Nedá sa na nič sťažovať. Je to pre mňa ešte lepšie, bol som totiž predtým v Den Heldere, ktorý mnoho zápasov nevyhrával a musel som byť lídrom družstva. U Patriotov mám odlišnú pozíciu, musel som sa na to adaptovať. Myslím si, že to dopadlo celkom dobre.“

– V Luxembursku aj funguješ so synom legendárneho Petra Rajniaka. O akú spoluprácu ide?

„Peter Rajniak a jeho starší brat Martin, sú pre mňa ako veľkí bratia. ‚Pedro‚ mal byť mojim krstným otcom, ale zomrel skôr, ako som sa narodil. Zaujímavosťou je, že som si zobral jeho prezývku. Bol jeden z najlepších kamarátov mojich rodičov. Jeho manželka je mojou krstnou mamou, mám s nimi super vzťahy a boli moji idoly. Peter Rajniak je teraz streleckým trénerom pri reprezentácii Luxemburska, podobne sa venuje po individuálnej stránke hráčom, deckám. Na dennej báze komunikujeme, dostávam tipy a veľmi mi pomáha.“

– Prvýkrát hráš aj FIBA súťaž, aká skúsenosť to pre teba je a čo ti to dáva?

„Je to prvýkrát nielen pre mňa, ale aj pre klub. Liga majstrov bola tiež super skúsenosť. Dá sa porovnávať s európskymi tímami, ktoré patria vo svojich krajinách ku špičke. Je to iné – tvrdšie, intenzívnejšie a iný level. Keď začneš napríklad stretnutie 0:10, tak sa ťažko vrátiš do zápasu. Pre klub je dobré, že sa môže na európskej scéne ukázať a porovnať sa, akú má úroveň.“

– Si v podstate takým prvým hráčom z lavičky, ako si stotožnený s touto úlohou a rolou?

„Nemám vôbec problém adaptovať sa. Dlho som mal podobnú úlohu, napríklad prvý rok v Holandsku alebo v reprezentácii. Zmenilo sa to v poslednom období, ale v Leviciach mi nevadila zmena. V takomto družstve pokojne rád naskočím aj z lavičky. Celkom som v obrane agresívny hráč, ešte sa môžem zlepšiť v rýchlosti, na ktorej som počas leta trénoval. Chcem dávať energiu, podporiť spoluhráčov, dávať body, brániť. Viem zobrať zodpovednosť do svojich rúk.“

– Čo si sľubuješ od tejto sezóny, môže ti to pomôcť aj smerom k reprezentácii a ďalšej kariére?

„Ako som už hral v Holandsku, tak mojim cieľom bolo dostať sa na vyššiu úroveň a do lepšieho tímu. Konečne sa to udialo. Mám okolo seba kvalitných hráčov, takže rozhodne mi to pomôže, napríklad v reprezentácii. Môžem sa od nich učiť, aj od iných v Lige majstrov, či Európskom pohári FIBA. Som spokojný s trénerom a celým fungovaním v Leviciach. Časom môžem odovzdávať mladším svoje skúsenosti a informácie.“

– O tebe sa vie, že máš aj vzťah aj k armáde. Skús aj toto priblížiť viac čitateľom.

„V Luxembursku máme takú možnosť, že olympijský výbor si vyberá športovcov, väčšinou individuálnych, ale keď vidia dostatok talentu na to, aby si vo svojom športe bol profesionálom, tak môžeš ísť na 3-4 mesiace do armády na výcvikový tábor. Reprezentujem luxemburskú armádu, keď idem na zápasy alebo idem po meste, tak mám armádny ruksak. Oni ma tiež finančne podporujú, takže na začiatku kariéry nemusím pozerať až tak na peniaze, ale skôr na kvalitu klubu, do ktorého môžem ísť a kde sa môžem basketbalovo rozvíjať. Som armádny športovec, sme tuším 4 alebo 5 basketbalisti.“

Foto: Lukáš Droppan